Gattuso odišiel. Taliansko po penaltách v Zenici tretíkrát po sebe nevybojovalo postup na svetový šampionát a tréner, ktorý prišiel zmeniť Hajduk, skončil svoj krátky návrat do Azzurri bez vízy na MS (The Guardian).
Al Jazeera potvrdila, že jeho pôsobenie na talianskej lavičke skončilo „po vzájomnej dohode“ — a tak ostáva otázka, akú pamiatku po sebe Gattuso na Hajduku naozaj zanechal (Al Jazeera).
Nasledujúce riadky sa vracajú k tejto dvojitej skúške – od príchodu cez fanúšikovský tlak, cez nečakaný presun do Azzurri až po to, čo sa teraz na Poljude s jeho odchodom mení.
Rok na Poljude: tréner, ktorý chcel zmeniť rytmus
Všetko sa začalo 12. júna 2024, keď HNK Hajduk oznámil, že Gennaro Gattuso podpísal kontrakt až do leta 2026. Klub sa upínal na jeho bojovný charakter a víťaznú mentalitu z Milána a Neapola (Total Croatia News).
V tom čase sme v článku „Poljud v centre pozornosti“ zdôrazňovali, že klub potrebuje viac než len nového trénera – potrebuje jasnú víziu pre štadión, transparentný rozhovor s Torcidou a odhodlanie nezabudnúť, že práve na tribúnach sa rozhoduje, akým smerom Hajduk pôjde.
Gattuso pred začiatkom sezóny avizoval presing, mentálnu tvrdosť a okamžitú odozvu od hráčov. Hráči aj fanúšikovia to vítali. Hajduk teda menil trénera po jedinej sezóne spoločnej práce — v júni 2025 Gattuso prijal ponuku talianskeho národného tímu (Wikipedia).
Zo Splitu do Ríma a späť: ako dopadol Gattusov Azzurri
Keď v júni 2025 prebral Gattuso taliansku reprezentáciu, zdedil katastrofálnu situáciu: Taliansko prehralo 0:3 v Osle aj 1:4 na domácom San Sire s Nórskom, čo znamenalo, že na čelo skupiny potrebovalo deväťgólový rozdiel (The Guardian).
Pod jeho vedením sa síce podarilo vyhrať päť kvalifikácií v rade a barážová bitka začala výhrou 2:0 nad Severným Írskom, no v Zenici zranený Bastoni dostal červenú a Bosna vyrovnala — šťastie sa rozhodlo o penaltách (The Guardian).
Po tomto víkende sa taliansky futbal ocitol v totálnej kríze: prezident Gravina aj delegát Buffon odstúpili a Aleksander Čeferin otvorene varoval, že infraštruktúra v krajine patrí medzi „najhoršie v Európe“ (The Guardian).
Gattuso podľa Al Jazeera odišiel „po vzájomnej dohode“. Jeho misia v Azzurri trvala menej ako rok — a zostáva otázka, čo Hajduk za ten rok skutočne získal a čo sa s jeho odchodom stratilo.
Torcida medzi konkrétnosťou a trvalými témami: čo z toho pre nás vyplýva
V texte „Istra 1961 vs Hajduk“ sme písali, že výjazdy musia byť o intenzite a sebaurčení, nie o cudzích menách. Práve teraz, keď Gattuso odchádza, je čas zamyslieť sa nad tým, čo skutočne chceme od ďalšieho trénera a akú filozofiu má Hajduk naozaj vyznávať.
V „Torcida Zagreb pod tlakom“ sme detailne mapovali, ako fanúšikovia držia hlas aj v cudzom meste. Rovnaké odhodlanie treba premeniť do vzťahu s klubovým vedením — aby sme si sami určovali, či stačí ďalší zahraničný impulz, alebo potrebujeme jasnú, domácu stratégiu.
Keď sme v reportáži „Vukovar 1991 – Hajduk 0:6“ spomínali lekcie z histórie, zdôrazňovali sme, že Torcida sa najviac snaží práve pod tlakom. Toto je takýto moment — stavať na tradícii, nie na menách zo zahraničia.
Povedané bez sentimentu: Gattusov odchod je signálom, že Hajduk potrebuje nielen dobrého trénera, ale aj jasnú predstavu, čo od neho žiada — a ako to bude hodnotiť. Nie v Ríme, ale na Poljude.
Kam ďalej: Poljud ako test výdrže bez talianskeho motora
Poljud teraz testuje náš charakter — nepotrebujeme trénera, ktorý za nás povie, čo má fanúšik chcieť. Potrebujeme, aby klub jasne povedal, aký rozpočet venuje mládeži, komu dá dôveru a ako plánuje budovať tím, ktorý zostáva aj keď veľké mená odídu.
Nech je Gattusov odchod lekciou, nie hanbou. Torcida si odnáša jasné dedičstvo: nielen vyžadovať, ale aj participovať na tom, ako sa štadión napĺňa, kto vedie náš tím a čo sa skutočne deje s Hajdukom — až do ďalšieho zázraku, ktorý si napíšeme spolu. Ajmo Bili.